Vzhľadom k tomu, že mi bol poskytnutý tento priestor, rád by som túto esej, alebo skôr úvahu venoval téme nacionalizmu a snahe ozrejmiť natoľko “vágne“, abstraktné, široké a nejednoznačné pojmy ako “národ“, “národný“, “zem“, či “vlasť“, alebo “ľud“. Práve tieto pojmy sú mnohokrát zbraňou politického diskurzu alebo rétoriky a občania/ľudia ich používajú bez hlbšieho zamyslenia akú úlohu tieto pojmy hrajú vo vzťahu k spoločnosti a politike. Práve symbolická reprezentácia a viacznačný význam stavajú tieto pojmy do symbolickej roviny a stávajú sa súčasťou mýtov, ktoré prežívajú v určitých spoločenstvách. Tým sa vytvára priestor na šírenie a vývoj týchto pojmov a ich využitie sa stáva opakovane aplikovateľným v odlišných podmienkach a po určitom čase.
Preto by som rád vysvetlil tieto pojmy a ich úlohu, spolu s krátkou exkurziou do nacionalizmu, ktorý je na Slovensku najrozšírenejší. (Dôvodom bolo hlavne časté používanie týchto pojmov mojimi spolužiakmi bez vedomia, že aj oni sú obeťami rozšírenej nacionalistickej rétoriky. Práve preto som sa rozhodol, že v tejto krátkej eseji vysvetlím svoj pohľad na nacionalizmus, nacionalistický diskurz a národ ako sociálnu konštrukciu, ktorá sa oslobodzuje od starých významov a dynamicky sa formuje. Táto práca by mala stručne vysvetliť bežné pojmy a ich pôvod, stručne poukázať na rozdiely medzi nacionalizmom a patriotizmom, ktoré sú viditeľný aj v tejto dobe, na niektoré pretrvávajúce pozitíva národne orientovaného myslenia a poukázať aká nacionalistická rétorika a symbolika sa používa na slovenskej politickej scéne. [1]
Takisto by som rád spomenul niektoré prípady zo Slovenskej momentálnej politickej scény.
Základné pojmy, alebo čo je “národ“?
Keby som sa snažil priniesť niečo ako definíciu pojmu národ, musel by som sa odvolávať na mnohých sociológov, filozofov, historikov a mysliteľov, ktorý prispeli k samotnej genéze určitého pojmu, ktorý slovo národ reprezentuje. Samotné slovo národ – z latinčiny “natio“ sa môže prekladať ako miesto narodenia, alebo určitý kmeň. V zmysle konsenzu a určitého všeobecne akceptovaného vysvetlenia som sa obrátil na oxfordský slovník, ktorý je z európskeho hľadiska považovaný za autoritu v oblasti sémantiky a etymológie - a práve tento slovník poskytol asi všeobecne najpopulárnejšiu definíciu slova národ. Definícia národa znie: “národ je skupina ľudí zdieľajúcich spoločnú históriu, kultúru, jazyk a etnický pôvod často disponujúca spoločnou vládou, alebo snažiaca sa o vytvorenie spoločnej vlády“. [2]
Táto definícia, je síce populárna, ale možno trocha nedostačujúca - a to z toho dôvodu, že presným vymenovaním možných kritérií pre definíciu tohto slova vytvárame priestor pre sociálnu exklúziu určitých skupín.
Podľa ponúknutej definície je presne určené, čo vytvára spolupatričnosť medzi ľuďmi, ktorý tvoria národ. To ale nie je v praxi jednoduché - a to vzhľadom k dynamike histórie a k premenám štátnych alebo teritoriálnych útvarov prevažne v 19-tom a 20-tom storočí.
Na to aby sme mohli zovšeobecniť kto všetko tvorí určitý národ bez spomínanej sociálnej exklúzie, musíme vylúčiť autoritatívnu tvorbu štátu a musíme brať do úvahy asi najdôležitejší faktor pri definícii národa, a týmto faktorom je dobrovoľnosť.
Príslušníkom národa môže byť každý kto prijíma jeho špecifiká a požiadavky. Vzhľadom k tomu, že každý národ je konštante ovplyvňovaný novými udalosťami, mnohokrát nie je žiaden stabilný bod, ktorý by presne umožňoval pozorovateľovi identifikovať určitý národ a jeho príslušníkov, alebo ich prejavy. Takisto príslušníci nevedia ako presne sa daná skupina ľudí prejavuje, keďže sú limitovaní obmedzenými sociálnymi vzťahmi. Preto väčšia skupina podlieha pojmu zavedenému Benedictom Andersonom “imagined community“[3] - “vymyslená, pomyselná komunita“. Tento pojem definuje, že iba určité dominantné vplyvy určujú chod určitej komunity, pretože rovnomerná a cielená sociálna interakcia všetkých členov komunity nie je možná. Tým pádom táto pomyselná komunita, alebo jej najvplyvnejší členovia vytvoria kritéria pre rozpoznávanie členov komunity a začnú či cielene alebo spontánne vytvárať určitú identitu, ktorá potom môže presvedčiť aj členov iných komunít, aby sa s ňou stotožnili. Dôvodov na stotožnenie sa s komunitou môže byť nespočetne mnoho, ale pokiaľ členovia identitu nenadobudnú vo svojej vývojovej fáze, musia ju vždy prijať – v prípade že ju odmietnu väčšinou hľadajú inú spoločnosť.
Mnohokrát sa ale identita ťažko definuje a zostáva vo forme emocionálneho puta. Preto by presnejšia definícia mala obsahovať že, “národ je skupina ľudí s pocitom spolupatričnosti“, lebo mnohokrát je vôla o bytie súčasťou určitej skupiny motivovaná na emociálnej úrovni (pretože komplexné sympatie nemusia byť racionálne podložené). Táto spolupatričnosť ale môže byť aj racionálna a z dôvodu maximalizácie spoločného prospechu. V tomto zmysle môžeme produkovať množstvo alternatív genézy spoločenstiev, ale popri nevyhnutnej kooperácii je pri tvorbe spoločenstva dôležitá dobrovoľnosť, alebo “chcenie“ byť súčasťou daného spoločenstva.
Ernst Renan vyjadril národné bytie ako každodenný plebiscit, čím ľudia dávajú najavo spolupatričnosť a vôlu pre koexistenciu určitým špecifickým spôsobom.[4]
A to je práve to čo sa nedá tak ľahko nanútiť a preto autority musia vytvoriť veľmi veľa úsilia, aby si ľudí udržali pod kontrolou. Ale k tomu sa ešte vyjadrím v časti článku venovanému politickému diskurzu.
Slovo národ je mnohokrát nahrádzané slovom “ľud“ - ide v podstate o označenie určitej vymedzenej skupiny ľudí a v politickej rétorike priamo supluje slovo národ, avšak s jedným historickým rozdielom. Narozdiel od národa môže mať slovo ľud zmysel v tom že zo seba vylučuje vládnúcu elitu a označuje určitú beztvarú masu, ktorá sa identifikuje s národnou identitou. Samotné slovo ľud pochádza zo slova ethnos – ľudia a vytvára už moderný sociologický pojem – etnicita – ktorý opäť opisuje určitú skupinu identifikujúcu sa na základe prejavov, alebo spoločných ideí, s pocitom spolupatričnosti.[5]
A práve pri týchto symbolických pojmoch sa ocitáme viac v rovine abstraktného a asociatívneho myslenia a takisto sa dostávame k tradičnému rozkolu, či výskyt “javov“, ktoré tieto slová opisujú je primordiálny, alebo sa jedná o modernistickú konštrukciu. Pojem etnocentrizmus ako združovanie určitého etnika práve na základe etnického princípu je doménou hlavne 20-teho storočia. (napr.nigérijské skupiny v USA a pod.)[6]
Určite nie je účelom tejto práce vyriešiť túto principiálnu diskusiu o pôvode slov, významov , alebo samotných javov, ale chcel by som poukázať, že tieto slová napriek svojej historickej existencii prešli určitými premenami. Zatiaľ čo v minulosti opisovali určitú skupinu ľudí so spoločnou minulosťou, jazykom alebo pôvodom – uvažovalo sa o nich skôr v imperiálnych intenciách.
Neskôr národ (stredovek, renesancia) označoval práve elitu, či už akademickú, svetskú alebo náboženskú. Všetko sa ale zmenilo po Vestfálskom usporiadaní Európy a po vytvorení štatútu národných štátov ako modernej konštrukcie.
Technický pokrok prinútil ľudí mnohokrát cestovať za obchodom, alebo za zamestnať na území iného územného celku a preto sa človek mnohokrát stal príslušníkom iného národa. V tomto zmysle môžeme pozorovať, že štatút štátnosti utlačil národnú identitu do úzadia a v mnohých prípadoch sa teritoriálne hranice stali taktiež symbolom národnej celistvosti. (a dôvod exilovaných národovcov bojovať o svoje uznanie na inom teritóriu, čo je bežným úkazom v 21. storočí)
Modernú úlohu národných identít potvrdzuje napr. Charta OSN, ktorá počíta pri vzniku nezávislého štátu s určitými národnými záujmami skupiny ľudí, ktorý hľadajú teritórium a nezávislé legitímne štátne zriadenie na základe pravidla sebaurčenia. [7]
Toto sebaurčenie prebieha na základe určitého hľadania národnej identity ako unikátneho súboru vlastností, alebo spoločných prvkov, ktoré apelujú na určité skupiny ľudí, aby boli schopný sa stotožniť s danými hodnotami.
Štatút národa je možno mierne diskriminujúci a v pluralitnej, demokratickej spoločnosti bude mať tendenciu zmeniť svoj význam, ale momentálne je stále využívaný v určitom primordiálnom duchu.
A práve v tomto zmysle sa stáva zbraňou nacionalistického diskurzu.
Ako už bolo spomenuté, vzhľadom k obmedzenému priestoru v tejto práci budem iba veľmi stručný.
Nacionalizmus bol možno prítomný v imperiálnej moci a určoval dominanciu a exkluzívnu pozíciu určitej skupiny v systéme národov zúčastnených v imperiálnych mocnostiach.
Avšak tento pojem a ideologické smerovanie je modernou konštrukciou ktoré bolo vytvorené práve Veľkou francúzskou revolúciou a napoleonskými výpravami. Ako ideologický otec nacionalizmu je označovaný nemecký mysliteľ Johann Gottfried Herder[8]. Odvtedy nacionalizmus (ktorý sám o sebe môže viesť k sociálnej exklúzii určitých spoločenských skupín, ako negatívny efekt) prešiel do mnoho marginálnych hodnôt a smerovaní. Kombinácia myšlienky exkluzivity určitej skupiny a jej výnimočné postavenie vo vzťahu k ostatným, v spojení napr. so sociálnym darvinizmom alebo árijskou eugenikou viedlo k vytvoreniu totalitného národného socializmu a fašizmu, ktoré perzekvovali podradné skupiny podľa kategorizácie vytvorenej práve spoločenstvom s exkluzívnym postavením.
Ale, v tomto prípade sa jedná o marginálne formy nacionalizmu, ktoré prežívajú práve prevažne vďaka skupinám extrémistov a spiatočníkov.
To čo je však považované za samozrejmé a stále prežíva v spoločnosti (čo je do určitej miery úplne prirodzené), je nacionalizmus a patriotizmus.
Stručne k definícii patriotizmu – je odvodený od gréckeho slova “patria“, čo znamená zem otcov, alebo aj krajinu pôvodu. V tomto zmysle patriotizmus má narozdiel od nacionalizmu väčšiu náväznosť na konkrétne územie.[9]
Nacionalizmus a patriotizmus vo fáze zrodu – počas Veľkej francúzskej revolúcie a Americkej občianskej vojny boli skoro totožné pojmy, zahŕňajúce predominanciu alebo boj o dominanciu určitého spoločenstva v spoločnosti. V Amerike však patriotizmus, práve vďaka pluralistickej a migráciou ovplyvnenej spoločnosti zahrnul vo všeobecnosti viacero skupín, ktoré prijali “americké hodnoty“ a stotožnili sa s teritoriálnymi potrebami. V prísahe stojí :“I pledge allegiance to the flag of the United States of America, and to the republic for which it stands, one nation under God, indivisible, with liberty and justice for all./Ja prísahám vernosť vlajke Spojených štátov a republike ktorú reprezentuje, jeden národ pod Bohom, nerozdeliteľný, so slobodou a spravodlivosťou pre všetkých.“[10] Amerika ktorá sa stala miestom interakcie viacerých migrujúcich národnostných skupín, sa snaží o univerzálne uplatnenie určitých morálnych (pôvodom kresťanských) hodnôt a a na svojom území sa snaží garantovať rovné práva pre všetky národnostné skupiny.
Amerika vďaka silnému multikulturalizmu tiež ponúka viacero foriem patriotizmu. Či už to je každodenné uznávanie štátneho kultu, alebo nacionalizmus, ktorý určuje dominantné postavenie majoritnej bielej “starousadlíckej skupiny“ voči ostatným.
Práve týmito prejavmi sa dostávame k pojmu, ktorý opisuje jav s ktorým sa stretávame každodenne. Tento pojem zaviedol sociológ Michael Billig rovnomennou knihou – Banal nationalism/Všedný nacionalizmus[11]. Tento symbolický všedný nacionalizmus je bežnou každodennou “praxou“ vo väčšine štátov a zahŕňa využívanie národných symbolov, utvrdzovanie sa v národnej hrdosti pri memoriálnych a špeciálnych, významných príležitostiach a takzvaný flaging/mávanie vlajkou, ako jediné demonštrovanie spolupatričnosti v dnešnej pluralitnej a oproti minulosti liberálnej a demokratickej spoločnosti. A práve toto nabádanie k symbolickému, všednému a do určitej miery neškodnému nacionalizmu ma privádza k zamysleniu o jeho využití, o štatúte národa a o nacionalizme v politickom diskurze, alebo národe práve v nacionalistickom diskurze.
Zamyslenie o hraniciach národa alebo pojmy v politickom diskurze
Aby sa táto esej neniesla iba na vlne kritiky, v najbližších pár riadkoch budú spomenuté určité pozitíva “národa“ alebo národného/národnostného myslenia. Aj keď je národ sociálna konštrukcia, ktorú nie je veľmi ťažké ovplyvniť, alebo systematicky zmeniť, zväčša politickými elitami, za účelom dosiahnutia určitých cieľov (pretože mýty o štáte sú mnohokrát len vecou politickej interpretácie a momentálnej politickej rétoriky), národná spolupatričnosť a Renanov “každodenný plebiscit“ ukazujú, že mnohokrát iba takáto abstraktná myšlienka ktorá je mnohoznačná a pre každého môže znamenať niečo odlišné, dokáže zjednotiť určité skupiny ľudí, ktoré by bez spoločnej alebo zdielanej identity mohli skončiť vo vzájomnom konflikte.
Pozitívne vnímanie národa v zmysle špecifického kultúrneho alebo národného odkazu má svoj význam v zmysle prežitia špecifických kultúrnych tradícií, mýtov, hodnôt a sociálnych javov a preto zachovávanie “národného“ kultúrneho odkazu má určitý zmysel, aj keď býva vytesnený inými formami kultúrnych odkazov (napr. niektoré tradície strácajú zmysel, pretože sú neaplikovateľné do súčasnej doby a strácajú svoj pôvodný odkaz, alebo zanikajú vplyvom globalizácie, lebo sú nahradené tradíciami alebo hodnotami z iných kultúr, ktoré sú dominantnejšie v rámci globálneho vplyvu)
Takisto určitá národná “hrdosť“ je mnohokrát spojená so vzývaním určitého “golden age/zlatého obdobia“ (podľa Smitha)[12], obdobia kedy tento národ vstupoval významne do historického diania (či už pozitívne alebo negatívne je vecou pohľadu alebo interpretácie) a slúži k vytváraniu obrazu o národe pre členov národa samotných ako aj pre reprezentáciu národa voči iným národom. Tým pádom ide skôr o vytváranie pozitívneho alebo negatívneho obrazu skrz mýty, príbehy a symboliku týkajúcu sa určitého národa.
Aj keď pravdou je, že samotná národná reprezentácia je v dnešnom svete nahrádzaná skôr štátnou reprezentáciou, pretože štátnosť je ľahšie definovateľná, alebo legitímne dokázateľná narozdiel od národnosti.
V rámci pozitívneho vnímania národného myslenia, nie nacionalistického – toto myslenie nemusí byť nutne spiatočnícke a naivné, ale keď je rozumne spojené s demokratickým myslením, konštruktívnou kritkou a nevytvára priestor na potláčanie ľudských práv a práv menšín, alebo nedáva priestor pre sociálnu exklúziu, môžeme ho zaradiť medzi racionálne a demokratické svetonázory.
Avšak v rámci symboliky býva mnohokrát národ synonymom ku konzervativizmu vo vzťahu k tradičným hodnotám a samotný nacionalisti sa mnohokrát odvolávajú na tradičné hodnoty, ktoré uprednostňujú pred silným vplyvom liberálnych ideí a prílevu kapitálu, ktorý deformuje pôvodnú kultúru.
Práve v zmysle spolupatričnosti a zachovanie niečoho na čom určitému spoločenstvu záleží, národ ako taký má zmysel, problémom je že tento samotný pojem stráca svoj zmysel z dôvodu častého zneužívania politickými elitami na dosiahnutie svojich (nie národných) cieľov.
Zem a štát, patria vs. res publica je skôr zmena štatútu a prispôsobenie sa civilizačným potrebám, kde národnosti podliehajú špecifickým pravidlám ktoré by z kozmopolitného hľadiska mali zarúčať základné ľudské práva a dôstojné jednanie. Štátne zriadenie môže počítať s viacero národmi s rozdielnym počtom príslušníkov. Štát sa snaží o blaho svojich občanov vo všeobecnosti, zatiaľ čo národný reprezentanti a nacionalisti bojujú o dominanciu svojej národnosti.
Ako bolo už spomenuté národný diskurz býva zneužívaný politickými lídrami nacionalistov, alebo populistami v štátnych úradoch, pre ktorých je národnostná otázka “zbraňou“ ako dosiahnuť svoje ciele.
Je pravda, že ľudia mnohokrát nepoznajú ani sa nezamýšľajú nad rozdielmi medzi pojmami ako štát národ, krajina, zem a uvažujú skôr v abstraktnej a iracionálnej rovine, ktorá je ľahko manipulovateľná expresívnymi výrazmi. Preto nacionalistický diskurz zostáva pomerne silnou zbraňou skoro vo všetkých, ak nie úplne vo všetkých krajinách EU. (či Európy, alebo aj sveta vo všeobecnosti, lebo napriek určitým špecifikám, má tento fenomén niektoré spoločné znaky a prejavy)
Národná identita a ako už bolo spomenuté “golden age/zlaté obdobie“ bývajú rôzne cielene interpretované
za účelom dosiahnuť určité ciele. V praxi sa jedná o boj o dominanciu istej skupiny – či už protežovaním majoritného spoločenstva, sociálnym vylúčením menšín, alebo až prehnane defenzívnym postavením (alebo skôr selektívnym - predsa nikto nie je úplne rezistentný voči viditeľným pozitívam) voči prílevom nových menšín alebo vplyvov.
Vzhľadom k tomu aby som použil určitú exemplifikáciu v rámci nacionalistického diskurzu a rétoriky, musím spomenúť prejavy nacionalizmu alebo symbolického, všedného nacionalizmu slovenskými stranami.
Najžiarivejším príkladom je samozrejme Slovenská národná strana (SNS). Tá v rámci korektnosti a šírenia národných politických myšlienok nemá úplne na aké obdobie, ktoré by sa dalo nazvať ako golden age/ zlaté obdobie, naviazať, pretože Slovenský štát bol v područí nacistickej Tretej ríše, socializmus bol pod dohľadom Sovietskeho zväzu, Československá republika bola poznačená pražským centralizmom a Rakúsko-Uhorsko bolo imperiálnou mocnosťou. (Jediné vyzdvihované sú legendy a mýty z ďalekej minulosti ako napr. Svätopluk a Veľká Morava, alebo obdobie revolty Štúrovcou.) Zromantizované predstavy národovcov sú ale takisto spojené s presvedčením o dominantnom postavení slovenského národa utláčaného minoritami (rómovia, maďari) na jeho vlastnom území. Preto SNS propaguje segregáciu rómskej populácie a vytvára silné antipatie voči maďarskej menšine. Tieto viac emocionálne ako racionálne interpretované témy vytvárajú priestor práve na podporu nacionalistov. V Maďarsku je slovenská otázka taktiež silnou zbraňou v rukách nacionalistov a napr. (extrémne) pravicový Jobbik by nezískal popularitu bez vsádzania na propagáciu tejto problematiky, práve vždy pred časom volieb. Preto je možné že sa jedná o účelný boj nacionalistov na oboch stranách a samozrejme obe “anti-strany“ profitujú zo vzájomnej konfrontácie a bez možnosti konfliktu by nemali priestor na realizáciu, keďže postrádajú serióznu a realistickú politickú agendu.[13]
Slovensko, vedené Mariánom Kotlebom - ex vodcom Slovenskej pospolitosti, národnostnú otázku využíva, ale nie vo vzťahu k maďarskej otázke (keďže ako antiestablishmentový aktivista tvrdí, že sa naozaj jedná hlavne o účelný konflikt podporovaný vládou SR) ale poukazuje skôr na rázne riešenie problematiky rómskych menšín. Rómska menšina je v jeho rétorike najväčším parazitom na slovenskom národe, vykorisťujúcom majoritnú spoločnosť a preto Kotleba prekračuje konzervativizmus a volí rázne - totalitné riešenia ako napr. segregáciu, nútené práce, prevýchovu a trest smrti.[14]
Za zmienku tiež stojí fakt, že populistické strany tiež radi využívajú silu nacionalistickej rétoriky. V minulosti to bolo Hnutie za demokratické Slovensko (HZDS), ktoré sa so svojím medzi pravicu, či lavicu nezaraditeľným polarizovaním, alebo ťažko konzervatívno – liberálno určiteľným zameraním a veľmi ťažko definovateľným programom, snažilo vytvoriť mnoho protichodných opatrení a krokov k riešeniam problémov a to väčšinou len v zmysle k zisku popularity. Tieto kroky však mnohokrát nazývalo národnými záujmami a ako najpresvedčivejšia (a najmanipulatívnejšia) rétorika sa v praxi ukázala práve tá národno – ľudovo orientovaná.
Podobnú rétoriku taktiež niekoľkokrát použila aj strana SMER-SD, ktorej líder R. Fico niekoľkokrát odkazoval na národné mýty ako obdobie Veľkej Moravy, alebo na legendu J. Jánošíka.[15] Uvedený príklad síce spadá skôr do kategórie symbolického nacionalizmu, ale kampaň na parlamentné voľby 2010 využíva otázku defenzívy Slovenskej republiky a národných potrieb.
Stredo-pravé strany ako napr. SDKÚ, KDH alebo SAS sú v národných prejavoch viacmenej zdržanlivejšie, ale tiež samozrejme ťažia z nacionalistickej rétoriky, pretože v limitovaných množstvách a pri špeciálnych príležitostiach sa jedná o bežnú politickú prax.
So samotným symbolickým nacionalizmom alebo Billigovým všedným nacionalizmom sa stretávame každodenne. Či už vo všetkých štátnych inštitúciách disponujúcich štátnym znakom, v marketingu pri propagácii slovenských produktov, bežnej politickej rétorike, pri styku s minulosťou a “národnými mýtmi“ alebo pri športových udalostiach. Športové udalosti sú pravdepodobne najlepším príkladom symbolického nacionalizmu a to dôvodu, že ľudia podporujú niekoho len vďaka faktu že sú pomyseľne niečím spojený a práve vďaka tomuto pocitu sa potom človek mierne emocionálne naviaže na toho, koho podporuje a spolu s ním zdieľa jeho úspechy a neúspechy
Dobrým príkladom by mohla byť oslavovaná a zatracovaná Slovenská (a nielen slovenská) národná reprezentácia (štátna). Problém národných reprezentácií však mnohokrát spočíva v tom, že reprezentovať môžu aj emigranti, ktorý sú “kúpený“ a menia občianstvo len za účelom reprezentácie krajiny – tento fenomén je väčšinou záležitosťou atletiky a futbalu, ako napr. brazílec Deco, ktorý spravil kariéru v FC Porto a preto získal občianstvo aby mohol hrať za portugalskú reprezentáciu.
Podobný príbeh je “slovenská olympijská“ hrdinka A. Kuzminová (obr.), ktorá získala občianstvo v roku 2008 a vyhrala pre Slovensko zlato v biatlone a stala sa “národnou “ hrdinkou. V tomto zmysle je národnosť celkom účelový pojem a ukazuje, že všedný nacionalizmus je buď na účelnej alebo emocionálnej rovine.
Záver
Na záver ako stručné zhrnutie by mala slúžiť rekapitulácia hlavných argumentov. Prvým je poznatok, že nacionalistická rétorika je bežná hlavne z dôvodu sebaidentifikácie, spolupatričnosti a vďaka tomu, že ľudia nepoužívajú nacionalistickú symboliku racionálne, ale skôr expresívne a emocionálne.
Je sporné, či národ je primordialistický, alebo modernistický pojem, ale samotný nacionalizmus je modernistická konštrukcia podobne ako patriotizmus ako ho poznáme dnes. Najlepšou ukážkou patriotizmu je USA, kde sú všetci, je jedno akej sú pôvodne národnosti, “zjednotený pod Bohom“[16]. A práve okolo tohto pojmu ktorý zahŕňa viacero národných skupín sa vedú spory o dominanciu, alebo o postavenie voči ostatným skupinám. Samotný národný systém je stále aktuálny a mnohokrát má význam pri zachovaní určitej kultúry. Narozdiel od nacionalizmu, ktorý zväčša produkuje na určitom teritóriu konflikty ohľadom poukazovania výnimočného postavenia jednej skupiny voči ostatným.
Slovensko skôr oplýva tzv. “defenzívnym“ nacionalizmom, pretože zdôrazňuje slovenské autonómne bytie a odvoláva sa na minulosť, kde Slovensko bolo súčasťou väčších teritoriálnych celkov a hralo v nich druhotnú politicko-spoločenskú úlohu. Z vnútroštátneho hľadiska sa jedná o obranu voči rastúcim menšinám, na Slovensku hlavne voči menšine Rómskej – ktorá je považovaná za parazitický prvok z pohľadu majoritnej spoločnosti. Nacionalistická rétorika je mnohokrát iracionálne konzervatívna, ale zato vypočítavo selektívna, keď sa jedná o záležitosti spojené s profitom. Z hľadiska narácie a diskurzu je emocionálne ladená, defenzívna a protežujúca dominanciu národnej majority.
Bibliografia:
McKean E, "Nation", The New Oxford American Dictionary, Second Edn., (editor), 2051 pages, May 2005, Oxford University Press
Benedict A. “Imagined Communities” (New ed.). London, New York ,2006, p.6-7
Renan E, “Qu'est-ce qu'une nation?”Sorbonne, 1882
Banks M, Ethnicity, “Anthropological Constructions”,1996, p. 151 "'ethnic groups' invariably stress common ancestry or endogamy"
Andersen M, Taylor H. F, “Sociology: Understanding a Diverse Society.” Thomson Wadsworth, 2006
IDRC, “State sovereignty”, Retrieved from: http://www.idrc.ca/en/ev-28492-201-1-DO_TOPIC.html, 30.5.2010
Blanning T., “The Culture of Power and the Power of Culture: Old Regime Europe 1660-1789”, Oxford University Press,2001, pp. 259,260
Cohen J, Nussbaum M, “For Love of Country: Debating the Limited of Patriotism”, Beacon Press, 1996
Billig, M.,Banal Nationalism. London: Sage Publications, 1995
Smith, Anthony: „The ´Golden Age´and National Renewal“ In: Hosking, G., Schöpflin, G. Eds.) Myths and Nationhood. London, 1997
SNS, “Volebný program, Politika kontinuity”, 2010, Retrieved from http://www.naseslovensko.org/obrazky/strana2v.jpg 30.5.2010
Ľudová Strana Naše Slovensko, “14 krokov pre buúcnosť Slovenska a našich detí” , 2010, Retrieved from http://www.naseslovensko.org/obrazky/strana2v.jpg, 30.5.2010
Pravda.sk, “Fico na oslavách spomínal na Jánošíka”, 2008, Retrived from http://spravy.pravda.sk/fico-na-oslavach-spominal-na-janosika-dss-/sk_domace.asp?c=A080102_220415_sk_domace_p04, 30.5.2010
[1] Takisto by som rád podotkol, že ako autor sa neprikláňam k myšlienkam populárnych ľavicových ideológií alebo k anarchistickému svetonázoru a účelom tejto práce nie je spochybniť význam národa, alebo útok na štatút národa.
(Dôležité je povedať - moja osobná motivácia bola v tom, že som sa k tejto téme chcel kriticky vyjadriť ale nikdy som nemal odvahu natoľko náročnú a citlivú tému riešiť v konfrontácii s obhajcami národnej myšlienky, alebo rovno s nacionalistami vo verejnom priestore – teda hlavne na internete, ktorý ako anonymný priestor sa stal miestom priamej propagácie určitých ideí alebo ideológií).
[2] McKean E, "Nation", The New Oxford American Dictionary, Second Edn., (editor), 2051 pages, May 2005, Oxford University Press
[5] Banks M, Ethnicity, “Anthropological Constructions”,1996, p. 151 "'ethnic groups' invariably stress common ancestry or endogamy"
[7] IDRC, “State sovereignty”, Retrieved from: http://www.idrc.ca/en/ev-28492-201-1-DO_TOPIC.html, 30.5.2010
[8] Blanning T., “The Culture of Power and the Power of Culture: Old Regime Europe 1660-1789”, Oxford University Press,2001, pp. 259,260
[9] Cohen J, Nussbaum M, “For Love of Country: Debating the Limited of Patriotism”, Beacon Press, 1996
[10] Title 4, Chapter 1, Section 4, US Code Retrieved from http://uscode.house.gov/download/pls/04C1.txt 30.5.2010
[12] Smith, Anthony: „The ´Golden Age´and National Renewal“ In: Hosking, G., Schöpflin, G. Eds.) Myths and Nationhood. London, 1997
[13] SNS, “Volebný program, Politika kontinuity”, 2010, Retrieved from http://www.naseslovensko.org/obrazky/strana2v.jpg 30.5.2010
[14] Ľudová Strana Naše Slovensko, “14 krokov pre buúcnosť Slovenska a našich detí” , 2010, Retrieved from http://www.naseslovensko.org/obrazky/strana2v.jpg, 30.5.2010
[15] Pravda.sk, “Fico na oslavách spomínal na Jánošíka”, 2008, Retrived from http://spravy.pravda.sk/fico-na-oslavach-spominal-na-janosika-dss-/sk_domace.asp?c=A080102_220415_sk_domace_p04, 30.5.2010
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára