Teórie elít

Tento prípevok je venovaný stručnému vývoju teórie elít, základných pojmov s ktorými teória elít operuje a prehľad politických mysliteľov ktorý prispeli k vývoju tejto teórie. Pojem elita vznikol z latinského slova eligere = vyberať, vyvoliť. Avšak tento pojem, inak používaný už v antickom Grécku označoval kvalitu alebo akosť objektov, vo vzťahu k sociálnym skupinám sa začína používať až na prelome 18 a 19-teho storočia, kedy sa elity vyčleňovali na základe veľkej diverzifikácie pracovných pozícií, takisto technických zručností alebo “manažérskych“ daností.

Elita je v tomto prípade časť ľudí, ktorá v sociálnej skupine, inštitúcii alebo spoločnosti zaujíma najvýznamnejšie postavenie. (aj keď elita by zo sémantického hľadiska mala označovať iba ľudí z výnimočnými danosťami – cielene obsadzovaných do najvyšších pozícií)[1]

Spolu s pojmom elita a samotnou teóriou elít sa spája pojem elitarizmus, ktorý sa zaoberá cieleným formovaním a rozoznávaním elít. Z historického hľadiska a takisto v praxi je veľmi známy akademický elitarizmus[2], a to hlavne z dôvodu, že zásluhy na akademickom poli sa dajú celkom presne kvalitatívne a kvantitatívne skúmať, čím by mal postup do elitnej skupiny byť určený podľa určitých všeobecných kritérií.

Samozrejme na tomto poli existuje aj protichodný smer, anti-elitarizmus a v ňom dominujú dva smery – egalitarianizmus[3] – ktorý hlása rovnosť medzi ľuďmi a odsudzuje priame vytváranie autorít  a je spájaný s komunizmom, socializmom a populizmom, a takisto je tu pluralizmus[4], ktorý hlása, že najlepší výsledok sa dá získať rozmanitou spoločnosťou a interakciou rozdielnych diverzifikovaných skupín, kde nastáva boj o dominantné postavenie medzi viacerými “silami”.

 Z teoretickej stránky sa teória elít dá vedecky skúmať z viacerých uhlov a spadá pod viaceré vedecke disciplíny. Skúmať sa dá: biologická stránka – biologická kvalita jedincov tvoriacich elitu, alebo vytváranie biologických kritérií, ktoré by mala elita vlastniť, psychologická – výskum duševných vlastností elít a ich vplyv na podriadené jedince, sociálne psychologická – interakcia elity podriadených, psychoanalitická – podvedomé motivácie vedúce elitu k určitým prejavom a činom (previazané na psycho-sociálnu), technokratická – vzťah elít k technickému pokroku, scientokratická – vzťah pozície elít k vedeckému pokroku, revizionistická – vzťah elít k vnímaniu, interpretovaniu a využívaniu minulosti. (zväčša pri prezentovaní vlastných cieľov a v politickom diskurze).

V tejto časti prechádzame od teoretických základov a pojmov ku krátkemu a stručnému historickému prehľadu reprezentantov teórie elít a k ich kontribúcii pre vývoj tejto teórie.

Klasická teória elít

Asi najznámejším reprezentantom, ktorý je spájaný s teóriou elít je taliansky ekonóm Vilfredo Pareto (1848 – 1923), pretože on vytvoril teóriu výkonového pojatia elít. V ňom práve hrá veľkú úlohu kapitalizmus spolu s  technickým a industriálnym pokrokom. Pareto vytvoril  systém formovania elít skrz boj o dominanciu elity a kolobeh elít (ktorý je tu uvedený ako značne zjednodušený).

Tento proces má tri skupiny aktérov A-súčasná elita B- kontraelita C – masa, pri ktorom skupiny A a B bojujú o dominanciu nad skupinou C. Pareto taktiež vytvoril 3 pravidlá elít v ktorých platí, že – vojenská elita umiera v boji, elita nemusí byť dedičná, elita po generáciách degenruje.

Pareto v svojich dielach spomenul aj psychologické delenie elít na dve skupiny s dominantnými vlastnosťami a prirovnal ich k  líškam – tie disponujú “prefíkanosťou” a levom - tie disponujú brutálnou silou. [5]

Ďalším významným predstaviteľom z klasickej školy bol taliansky ekonóm Gaetano Mosca (1858 – 1941) ktorý postavil väčšinu svojich teórií na paradigmách, a to napr., že človek je od prírody zlá a animálna bytosť a preto má potrebu ovládať slabšie jedince, demokracia je vláda malej skupiny privilegovaných nad masami a balans síl je jedinou garanciou ochrany určitej skupiny. Mosca postavil svoje teórie na prirodzenom práve silnejšieho a na predpoklade, že systém vytvorený skúsenými jedincami by mal limitovať prirodzené ľudské zlo.[6]

Ku klasikom teórie elít musíme prirátať  Roberta Michelsa, ktorý   bol silne ovplyvnený myšlienkami nemeckej sociálnej demokracie, a vytvoril železný zákon oligarchie – ten vraví že z každej spoločnosti sa musí nutne vyčleniť vedúca skupina ovplyvňujúca masu, pretože tak funguje dynamika medziľudských vzťahov a interakcií a ľudská socializácia dáva priestor pre vytvorenie skupín ktoré oplývajú väčšou silou jednotlivých jedincov, ako aj spoločenskou silou celej skupiny.[7]

Nemecká spolková republika a teória elít

Nemecký sociológ a psychológ Walter Ehrenstein ( 1950-2009) potvrdil na základe Le Bonovej teórie vytvorenej na základe pozorovania Tretej ríše, že masy sú ľahko ovládateľné, vyžadujú miernu ideologickú motiváciu a hlavne ekonomickú stabilitu. Keďže zapojenie más do rozhodovacích procesov mimo volieb reprezentantov sú/boli minimálne, masy potrebujú komfort a istoty. Pokiaľ sú o ne pripravené, stačí mierna ideologická motivácia za prísľubom zlepšenia situácie a masy podliehajú ideologickej motivácii a riadia sa pravidlami určenými elitou.[8]

Nemecký mysliteľ Hans P. Dreitzel skúmal teóriu elít vo vzťahu k priemyselnej spoločnosti a vytvoril  delenie na producentov a konzumentov. Takisto prispel k teórii výkonovej elity – ktorá počíta s vytvorením elity na základe profesionálnych a osobných kvalít, narozdiel od vyberania vhodných kandidátov na základe nepotizmu .[9]

Teórie elít v USA

Azda najznámejším reprezentantom teórie elít v 20-tom storočí je americký sociológ Charles Wright Mills (1916-1962)‏. Mills ako sociológ vo svojich dielach odmietnutom idey proletariátu a pridal sa na stranu podpory kritickej inteligencie. Tím sa stal kritikom vládnúcej vrstvy v USA, ale nesympatizoval ani s vládou socialistickej internacionály. Mills pozoroval hlavne v povojnovom období zánik pluralizmu v USA, minimálnu diverzifikácia elít (v ktorej vládnúca elita rotovala na základe bipartitného súboju o  štátnu moc) a vznik masovej kultúry, ktorá bola poznačená nárastom nacionalizmu. Jeho kniha “The Power Elite“ je známym dielom, ktoré v svojej dobe spôsobilo rozruch nielen v akademickej a odbornej spoločnosti, ale aj medzi masami.  Podľa Millsa je centralizovaná moc elít rozdelená na tri polia : ekonomika, politika, armáda.  Z hľadiska samotného postavenia elít je americká spoločnosť rozdelená podľa Millsa na:

a) elitu

b)(vyššiu) strednú vrstvu nereflektujúcu potreby nižších vrstiev bez motivácie meniť rozhodnutia elity

c) nižšiu vrstvu vyťaženú existenciálnymi problémami

Týmto sa Mills stal prvým sociológom popisujúcim tendencie sociologického vývoja, do určitej miery ešte len v zárodku, keďže tieto javy môžeme dnes sledovať už vo viac vyvinutej forme.[10]

Čo sa týka nástupu dominancie megakroporácií, syndikátov a samotnej kultúry korporalizmu v USA, Floyd Hunter a M. Schwartz sa venovali amerických regiónoch a označili nástup korporalizmu ako nástup novej ekonomicko-sociálno-politickej elity v USA.[11]

Výskumu korporalizmu sa taktiež významne venoval americký sociológ, politológ a ekonóm

G. William Domhoff , ktorého dielo “Who Rules America?”  je venované korporalizmu a práve vytváraniu obchodných megasyndikátov, ktoré majú vďaka rozhodujúcim ziskom po svete, kľúčovú úlohu v ekonomickom vplyve na USA a preto sú pevne previazané na politickú elitu.[12]

A práve ľudia, ktorý pôsobia ako riadiaci pracovníci v korporáciách slúžili ako predobraz Jamesovi  Burnhamovi pri písaní knihy “The Managerial Revolution”, kde popisuje obdobie rozmachu pre manažérsku vrstvu v americkej spoločnosti.[13]

Čo sa týka skutočne aktívnych súčasných autorov a reprezentantov teórie elít, nutne musíme spomenúť

Roberta D. Putnama, ktorého kniha “Bowling alone” poukazuje na prechod od produkcie ku know-how a nástup technokratickej spoločnosti, v ktorej vedomosti, patenty  a služby sú viac hodnotené ako samotná ľudská sila vo vzťahu k elementárnej, ale esenciálnej manuálnej produkcii.[14]

Čo sa týka aktuálnych problémov spojených s tvorbou súčasnej politiky a tvorbou elít, Thomas R. Dye

a hlavne jeho dielo “Top Down Policymaking” vytvárajú svedectvo o tom, že Washingtonské NGO a think-tanky majú oveľa väčší vplyv ako občianske iniciatívy v USA.

Po tomto krátkom historickom prehľade by som rád prešiel ku krátkej a stručnej úvahe, ktorá poukazuje môj pohľad na vývoj a budovanie elít.[15]

Krátka úvaha o budovaní elít

Z historického prehľadu môžeme vidieť, že budovanie elít, v zmysle interakcie nadriadených a podriadených jedincov v spoločnosti, je vecou skôr primordiálnou. A predsa tento proces je skôr vecou definície a použite nomenklatúry. Budovanie elít na základe osobných schopností je vecou viacmenej prirodzenou – je súčasťou prirodzenej hierarchie a postavenia medzi jedincami. Teória elít ako je to spomenuté pri Vilfredovi Paretovi ale reprezentuje niečo odlišné ako prirodzené formovanie spoločnosti. Budovanie elít, pozorované v dobe Vilfreda Pareta prestávalo byť vecou náhody, ale vďaka cielenému a kontrolovanému obsadzovaniu pracovných a riadiacich postov, s možnosťou inštitucionalizovaných patentov spoločenského postupu, (na základe profesionálnych zásluh, alebo odpracovaných rokov) sa budovanie elít prestalo diať náhodne, alebo úplne autokraticky, ale vytvoril sa proces, ktorým sa elita účelovo vytvárala.

Takisto sa vytvorili rôzne druhy elít s rôznym postavením v systéme elít a nastalo súperenie o výhodnejšiu pozíciu vo vnútri elity, alebo medzi elitnými skupinami.

Teória elít, alebo hľadanie správneho spôsobu akým by sa mali obsadzovať pozície pre vládnúcu vrstvu bol zaznamenaný už v antickom Grécku a bôl dôležitým pri rozvoji municipálnych štátov. Aristoteles alebo Platón vytvárali teórie o vládnutí a preto na základe potrieb vtedajšej spoločnosti predkladali patenty na formovanie spravodlivej mestskej spoločnosti (samozrejme exkluzívne iba pre obyvateľov).

Prirodzená diverzifikácia spoločnosti nastávala s rozvojom určitých ľudských zručností, ktoré sa ukázali ako kľúčové pri tvorbe histórie. Ako napr. bojovníci, mudrci, klerici,  liečitelia, obchodníci, kováči, poľnohospodári a pod. Tieto zamestnania alebo poslania boli prideľované na základe určitých osobných daností alebo na základe určitých zásluh. (Niečo ako šťastie – alebo nekontrolovanú a možno úplne náhodnú súhru okolností formujúcu určitý dej, naschvál vynechám.)

Je jasné, že v spoločnosti, v ktorej existovalo minimálne špecifických poslaní a pozícií sa prirodzene pretlačili tí s najväčšími danosťami pre určitú pozíciu. Ale v dobe rapídneho technického pokroku prestali rozhodovať danosti a skúsenosti, ale hľadali sa vyslovene cielene určité zručnosti, ktoré boli vyslovene “naučené“ a výber podľa profesionálnych zručností sa posunul na vyššiu úroveň. Celé to nabralo spád, keď iba určité inštitúcie dokázali pripraviť účastníkov na špecifické posty a vznikli veľmi špecializované vzdelávacie inštitúcie, alebo odbory. Na tie sa väčšinou dosadzovalo na základe nepotizmu, hmotných zdrojov, alebo zručností/výsledkov.(Tento princíp sa zachoval aj keď sa rozšírili polia pôsobnosti.) Preto aj teraz máme inštitúcie z ktorých je väčšia šanca prepracovať sa, alebo byť vybraný, medzi elitu, ako napr. Harvard, Cambridge, Oxford – aj keď sa jedná o veľké klišé, reputácia týchto škôl sľubuje veľké profesionálne kvality absolventa (každý štát má ale vzdelávaciu elitu a absolventi jednotlivých univerzít sú obsadzovaný podľa veľmi špecifických kritérií, takže neexistuje jednotný patent na úspech zaručený len univerzitným vzdelaním – je to spôsobené aj rozvojom alternatívnych foriem kvalitného vzdelávania)

Ale späť ku rozvoju hlavne technického vzdelania. Tým že sa dané inštitúcie, spolu s priekopníckymi podnikmi stali epicentrom technického rozvoja, rurálne prostredie a nižšia vrstva sa stali o to väčšmi zaostalé. Tento jav sa volá “uneven development“ - “nerovný vývoj“   a tento pojem je častý v marxistickej ideológii a vďaka nemu je v každej spoločnosti vytvorená “prirodzená“ alebo aj komplikovaná hierarchia. V dobe staroveku  bola elita určovaná hlavne na základe expanzívnych a bojových zásluh v kombinácii s vplyvom na cirkev a klerikov. V novoveku začali pomaly vystupovať do popredia obchodné (ekonomické) a technické kvality, ktoré mali veľký vplyv na tvorbu elít. Kapitalizmus začal formovať správanie elít, ale v určitých oblastiach neuspel a čoraz väčšia nízka vrstva obyvateľstva vytvorila revoltu voči kamennej elite a vznikli z toho iné systémy ako napr.  socializmus, národný socializmus a fašizmus. Tie po vytvorení autoritatívnej elity boli nahradené zatiaľ najsofistikovanejšou formou – zastupiteľskou demokraciou. Mechanizmy vyberania elity a interakcia elít s masami sa do určitej miery zmenili, ale stále existujú určité javy vyskytujúce sa v procese tvorby elít.

Nepotizmus je síce považovaný za negatívny jav, ale v mnohých prípadoch skúsenosti napr. rodičov prenesené na deti, ktoré sú podrobené primeranému vzdelaniu v špecifickom poli môže viesť k zlepšeniu a k lepšiemu výkonu verejnej funkcie. Je jasné, že neobozretné dosadzovanie rodinných príslušníkov, len z pocitu reciprocity a bez profesionálnych daností týchto rodinných príslušníkov, komplikuje mnohé pracovné procesy a efektivitu práce. Takýto neobozretný nepotizmus je mnohokrát doménou práve obsadzovania nižšie postavených pracovných miest v štátnej sfére.

Asi jediným cieleným spôsobom ako zvýšiť šancu začlenia sa medzi elitu, je mať dôležité profesionálne skúsenosti, patričné vzdelanie, schopnosť výbornej sebaprezentácie, prezentácie svojich schopností a zásluh, samozrejmosťou je snaha byť na blízku vplyvným ľuďom tvoriacich elitu alebo ašpirujúcu kontraelitu a budovať si spoločenské postavenie.

Teda – vzdelanie alebo skúsenosti, zázemie v spoločnosti a dobrú (dobrá reputácia ako vidíme v určitých prípadoch a kruhoch nemusí byť nutne kritériom) alebo vhodnú reputáciu. Tieto kritériá, ale vôbec nezaručujú začlenenie medzi elitu, iba zvyšujú šancu na začlenenie do elity.

Každá elita má požiadavky špecifické dobe a situácii, takže naozaj všeobecný patent neexistuje, a ako marxizmus a štrukturalizmus P. Johnsona ukázal, sociálne inžinierstvo vo vzťahu k elitám tiež príliš nefunguje, keďže elita samotná je spleťou osobných vzťahov a ľudský faktor je premennou, ktorá znemožňuje úplné ovládnutie určitej človekom vytvorenej štruktúry.

 Analógia s ponovembrovým dianím v SR

Pokiaľ by sme brali revolúciu v roku 1989 ako udalosť ktorá dala impulz k vytvoreniu novej elity, musíme chápať, akým spôsobom sa nová elita tvorila.

Ľudia sa v dnešnej dobe častokrát sťažujú, že politické strany v SR sú plné “komunistov“ alebo ľudí angažovaných počas obdobia socializmu a nenastáva skoro žiadna generačná výmena.

Určite tento jav môže byť vecou veku jednotlivých členov politických strán a ľudí ašpirujúcich na poslancov, ale takisto dôvod môže byť v tom, že sme obmedzený v ľudských zdrojoch. Je možné, že ešte väčšiu úlohu v tomto procese hrala “ponovembrová“ tvorba elít a vytváranie elít práve v prvej polovici deväťdesiatych rokov a vo fáze tzv. “mečiarizmu“. Táto doba tvorby štátu je veľmi náročná na objasnenie, keďže veľa zákulisných dejov stále zostáva neznámych. Čo sa ale však dalo objasniť, aj keď nie úplne, bolo obsadzovanie určitých osôb do politických funkcií, ktoré spolu s novými majiteľmi sprivatizovaných podnikov vytvorili elitu.

Keďže prílev novej elity zo zahraničia bol do určitej miery obmedzený, elitu ľahšie tvorili ľudia, ktorý buď už mali kapitál (ktorý využili pri privatizácii), alebo know-how z vedenia podnikov počas socializmu a mali profesionálne skúsenosti s hospodárstvom a podnikaním. Títo ľudia boli úspešný za socializmu a preto nemali problém sa “preskupiť“ do iných a nových skupín. (účelne hľadať konexie medzi lojálnymi ľuďmi z ich minulosti, alebo hľadať ľudí s možným investičným kapitálom alebo profesionálnymi poznatkami, teda know-how) Ďalším dôležitým bodom je ľudský faktor vo fungovaní určitých skupín. Sú pozície, do ktorých sa hodia viac ľudia so sociálnymi zručnosťami a medziľudským jednaním, ľudia s profesionálnymi skúsenosťami a jednoducho ľudia, oplývajúci veľkou lojalitou k autoritám, ktoré si ich vyberú pre plnenie určitých cieľov.

A práve posledná skupina tvorila (a pravdepodobne tvorí) najväčšiu časť politickej elity, keďže moc bola centralizovaná v rukách úzkej skupiny ľudí. Táto elita bola vytvorená ľuďmi, ktorý boli schopný svoje fungovanie v minulosti (napr. rodina Le*ovcov) napojiť na nových dravých reprezentantov demokratického zriadenia. (Vladimír M.) Práve kombinácia ľudí s veľkým kapitálom, ľudí so skúsenosťami s vedením podnikov a ľudí ktorý mali tzv. “dobré kontakty“, sa veľmi rýchlo prispôsobila situácii a vytvorila elitu, ktorú veľmi autoritatívne ovládala a dohliadal na tvorenie pravidiel v tom duchu, aby sa vždy našla príležitosť každé pravidlo využiť. Minimálna občianska angažovanosť a pomerne vysoký rešpekt a rozoznávanie tejto novovzniknutej elity, skoro umožnil vznik malej oligarchie. Problém ale nastal v tom, keď si ľudia až príliš začali uvedomovať nebezpečnosť zhromažďovania štátnej moci do rúk ľudí, ktorý sa začali stávať terčmi demokratických médií a politických káuz, mnohokrát viac ako národného významu.

Tvorba elít sa v danom čase budovania systému a veľmi divokého rozvoja nedala príliš kontrolovať, ale  časy sa mierne menia a ľudia majú priestor poučiť sa so svojich chýb. Ide len o to, či sú toho schopný a či systém bude schopný sebaregulácie, aby sa nestávali negatívne prípady dosadzovania absolútne nespôsobilých kandidátov na elitné - vládne posty.

Na záver by som rád pripomenul, že budovanie elity je komplexný proces založený z veľkej časti na oportunizme, ale vo všeobecnosti dominujú tieto vlastnosti: výborná sebaprezentácia, výborné osobné kvality, spoločenské zručnosti, dobré vzťahy s potenciálne úspešnými jedincami a dobré spoločenské postavenie, profesionálne skúsenosti,profesionálne zásluhy/úspechy, a bezbrehá lojalita voči vládnúcej elite.

Bibliography:

Jodl, M., “Teorie elity a problém elity“, Victoria Publishing, Praha 1994

Keally, Charles T., "Academic Elitists and Elite Academics: An Essay". Sophia International Review no. 28, 2006

Erdal, D. & Whiten, A., "Egalitarianism and Machiavellian Intelligence in Human Evolution" in Mellars, P. & Gibson, K. (eds) Modelling the Early Human Mind. Cambridge MacDonald Monograph Series , 1996

Schattschneider, E.E, “The Semi-Sovereign People“, 1960, New York: Holt, Rinehart and Winston, p. 35

G. Eisermann . "Pareto, Vilfredo (1848–1923," International Encyclopedia of the Social & Behavioral Sciences, 1999 pp. 11048–11051

Finocchiaro, Maurice A., Beyond Right and Left. Democratic Elitism in Mosca and Gramsci. New Haven, London: Yale UP 1999

Röhrich W., “ Robert Michels; Vom sozialistisch-syndikalistischen zum faschistischen Credo“, Duncker & Humblot, 1971

Horowitz, Irving L., “C. Wright Mills: An American Utopian“. New York: Free Press, 1983

Schwartz, M.,  “The Structure of Power in America: The Corporate Elite as a Ruling Class“. New York: Holmes & Meier, 1987

Domhoff. G. William, “ Who Rules America?“ McGraw-Hill, 1967 – 2009

Burnham, J., “The Managerial Revolution“, Bloomington: Indiana University Press,1960

Putnam, Robert D., “Bowling Alone: The Collapse and Revival of American Community“. New York: Simon & Schuster, 2000

Dye, T. R., “Top Down Policymaking“, New York: Chatham House Publishers, 2000

---

[1]    Jodl, M., “Teorie elity a problém elity“, Victoria Publishing, 1994, Praha

[2]    Keally, Charles T., "Academic Elitists and Elite Academics: An Essay". Sophia International Review no. 28, 2006

[3]    Erdal, D. & Whiten, A., "Egalitarianism and Machiavellian Intelligence in Human Evolution" in Mellars, P. & Gibson, K. (eds) Modelling the Early Human Mind. Cambridge MacDonald Monograph Series , 1996

[4]    Schattschneider, E.E, “The Semi-Sovereign People“, 1960, New York: Holt, Rinehart and Winston, p. 35

[5]    G. Eisermann . "Pareto, Vilfredo (1848–1923," International Encyclopedia of the Social & Behavioral Sciences, 1999 pp. 11048–11051

[6]    Finocchiaro, Maurice A., Beyond Right and Left. Democratic Elitism in Mosca and Gramsci. New Haven, London: Yale UP 1999

[7]    Röhrich W., “ Robert Michels; Vom sozialistisch-syndikalistischen zum faschistischen Credo“ ,Duncker & Humblot, 1971

[8]    Jodl, M., “Teorie elity a problém elity“, Victoria Publishing, 1994, Praha, p. 65-68

[9]    Jodl, M., “Teorie elity a problém elity“, Victoria Publishing, 1994, Praha, p.  75

[10]  Horowitz, Irving L., “C. Wright Mills: An American Utopian“. New York: Free Press, 1983

[11]  Schwartz, M.,  “The Structure of Power in America: The Corporate Elite as a Ruling Class“. New York: Holmes & Meier, 1987

[12]  Domhoff. G. William, “ Who Rules America?“ McGraw-Hill, 1967 - 2009

[13]  Burnham, J., “The Managerial Revolution“, Bloomington: Indiana University Press,1960

[14]  Putnam, Robert D., “Bowling Alone: The Collapse and Revival of American Community“. New York: Simon & Schuster, 2000

[15]  Dye, T. R., “Top Down Policymaking“, New York: Chatham House Publishers, 2000